Zrelé partnerstvo

Zrelé partnerstvo je spolužitie v harmónii, kde obidvaja žiaria šťastím. Zároveň ale poriadna makačka sám na sebe, ktoré sa nám zo začiatku môže zdať namáhavé, časom sa ale postupne dostaneme do štádia plynutia a bezpodmienečnej podmienenosti, kedy jasne cítime podstatu toho spirituálneho cvičenia na pôde uvedomelej nezrelosti, čo nás posúva stále bližšie a bližšie k sebe a tým pádom k partnerovi a zrelému vzťahu, kde obidvaja su spokojní, šťastní a vyrovnaní v slobodnom a láskavom spolunažívaní neustáleho prepojenia sa –“v dobrom” aj “v zlom”. 

Vzťah nefunguje bez toho, že by dve polarity v nás (ženská a mužská) začali spolupracovať.

Zrelý vzťah je vedomé partnerstvo a nezahŕňa v sebe nespracované detstvo a rodičov, iba ak naše citové zranenia sú uvedomené a postupné prijatie seba samého nás posúva stále viac do vedomého spoločného bytia.

To znamená, že neuvedomené zranenia z nášho detstva sa môžu prejaviť dvoma spôsobmi: 

1. závislosť jeden na druhom sa nezdravo prejaví, keď v detstve nemal človek dostatok lásky a teraz sa jej chce (podvedome) silou-mocou zmocniť a sa jej držať cez partnera, pričom sa nedokáže vo vzťahu uvoľniť, alebo
2. odstrkovanie jeden druhého od seba, aby sa zachovalo to “samotárstvo”, ktoré ukazuje jedine na to, aké strašne veľké a hlboké zranenia má ten jedinec v sebe, čo sa týka uzavretia svojho srdiečka, ktorý si myslí, že keď a utiahne do svojej ulity, môže byť šťastný.

V takýchto vzťahoch nie je úprimnosť, čistota mysle a jasnosť v zrelých emóciách, tým pádom to nie ste vy v tom spoločnom priestore lásky, je tam za vás niekto, s kým sa stotožňujete práve z toho obrovského strachu pozrieť sa do seba a radšej sa nevedome hráte na niekoho iného, než kým skutočne ste. Túto skutočnosť partner vyciťuje a nedokáže VÁS milovať, keď vo vzťahu v podstate ani nie ste VY, ale ten váš strachopud.

Asi nikto, kto si už uvedomuje podstatu DOSPELOSTI, tej fáze seba, keď sme sebavedomými bytosťami, ktorí vedia, kým sú, prečo sú a čo chcú dosiahnuť, poznajú svoje vútro natoľko jasne, že o tom v pokoji komunikujú s partnerom, on adekvátne reaguje a tak isto otvorene vedie s nami rozhovor o svojom vnútri, svojich pocitoch, víziách, snoch, prirodzených očakávaniach vo vzťahu a spoločne sa dokážu posunúť ďalej do bodu, kde sú SPOLOČNE vyjasnené podmienky (tiež zrelé, samozrejme) vedúce k ešte hlbšej láske medzi nimi, vďaka ktorým šťastie cítia obidvaja. Tým sa posúvajú stále vyššie a vyššie na tej špirále spolunažívania – a nie opačným smerom, ako vtedy, keď je medzi nimi ešte egoistický boj.

Prioritne sa chcú dohodnúť a sa zmeniť, vyvíjať a nie bojovať medzi sebou, chcieť si dokázať cez to svoje ego, kto má či nemá pravdu a také tie manipulatívne hry, ktoré vedú k oddelenosti, chladu a priepasti medzi dvoma ľuďmi a nie k vytvoreniu ešte pevnejšieho emocionálneho puta medzi nimi.

Vzorce, ktoré sme prebrali od svojich rodičov, skúsenosti z predošlých vzťahov si je na čase uvedomovať a otvorene sa o nich baviť cez pokoru a porozumenie, a záujmom vypočuť jeden druhého k ich spracovaniu vedomým spôsobom, aby sme v tom spoločnom bytí mohli byť len sami za seba, nie za svoje zranenia či neuvedomené emočné bloky.

Zodpovednosť za vzťah znamená byť oddaný celou svojou dušou tej druhej osobe, lebo až tak cítime tú prepojenosť, ktorá nám jednoznačne vraví: “Je nám spolu oveľa lepšie, než samým. Cítime byť fakt zodpovedným za to, aby ten náš vzťah krásne fungoval a vieme, že energie sa musia hýbať, aby nezačala hniť a dusiť tá prvotná sloboda, ktorá tam na začiatku nášho stretnutia ešte bola.”

Treba si uvedomiť, že každý, kto je dospelý nielen fzicky, ale aj emočne, mentálne a duševne, má povinnosť zobrať na seba tú skutočnú zodpovednosť za to, aby aj on sám, aj partner/ka boli spokojní a šťastní vo zväzku, ktorý denno-denne vytvárajú a posúvajú do hlbšej a zrelšej fáze ich puta. Ak sa v partnerstve ustavične vedome hýbe energia, obidvaja budú stále a stále šťastnejší. Ak tá energia z jednej strany prestane prúdiť, druhý to zaregistruje a má nielen, že právo, ale aj povinnosť oboznámiť s tým partnera, aby sa mohla prejaviť opäť tá hybná sila, ktorá ich spojovať a nie oddeľovať bude.

Rovnocenný partnerský vzťah nemôže byť ani medzi dvoma “deťmi” obohacujúcim a uspokojujúcim, ani medzi dieťaťom v dospelom tele a vyvíjajúcim sa jedincom. Takýto vzťah dlho šťastne nevydrží.

Dávanie a branie sa musí kompenzačne vyrovnať. Kým jeden chce iba brať (emočne nezrelé “dieťa”) a nie je ochotný akceptovať pravidlá partnerského vzťahu, druhý dlhodobo neutiahne bez toho, že by pocítil citový chlad, nedocenenosť, neprijatosť a neúplnosť.

Dlhodobé partnerstvo nemôže byť založené na mamahoteli pre to “dieťa”, ktoré nie je ochotné dozrieť do rovnocenného partnerského spolunažívania. Nemá zmysel ani žiť vedľa seba pri neuvedomovaní si svojich dávnejších emočných zranení, kvôli čomu vzťah buď stagnuje alebo nepostupuje vpred do voľného spolutvorenia.

Vzťah až do smrti musí obsahovať prvky dlhodobých spoločných plánov, vízií a tendenciu stále byť v strehu bdelo reagovať na spadnutie do ešte nespracovaných vzorcov a byť ochotným na nich bezpodmienečne popracovať. Energie fungujú vtedy doplňujúco, keď partneri majú spoločné záujmy, činnosti a túžby, ktoré sa postupne naplňujú, čím jeden aj druhý vo vzťahu sú šťastní a spokojní.

Podpora muža pre ženu znamená uznanie jeho činov, a naopak, žena sa bude cítiť spokojne hlavne pri všimnutí si jej bytosti ako takej. Aby tá úprimná podpora z obidvoch strán vôbec mohla fungovať, už cítite, že bez toho, že by sme CELÉHO SEBA do vzťahu dali, zaoberali sa sami so sebou a sa vyvíjali vo všetkých možných aspektoch diania v nás samotných, predsa nemôže byť. Preto našou úlohou ostáva pozrieť sa do seba a spraviť tie kroky, ktorých sa bojíme alebo ktoré sme si MYSLELI, že v živote NIKDY nebudeme musieť urobiť, alebo čo sa v nás až prieči.

Partnerské šťastie a naplnenosť závisí od každého šťastia osobitne. Jedine dve celistvé bytosti môžu cítiť úplnosť vzťahu. Tak sa POZASTAVME PRI SEBE a sa aj reálne UVIĎME. To, čo si nahovoriť chceme alebo čomu sme si už tak silno uverili, že sa stalo súčasťou ako keby nás samotných, je ilúzia našej mysle, ktorá nás miestami už ledva dokáže držať na kope – nehovoriac o tom, ako silno CÍTI naša duša, kde tá skutočná PRAVDA je…. tak ju radšej prestaňme chcieť klamať (tak či tak ju dlhodobo nemôžeme viesť za nos), a počúvnime jej priania a cesty k nim vedúce v tichúčku, aby sme to skutočné ŠŤASTIE, po ktorom už dááááávno túžime, mohli zažiť.

Prajem každému z nás naplnenosť v ODVAHE a OCHOTE MENIŤ SA k ZRELEJ OSOBE, ktorou sme stále byť aj chceli, len nás strachy, obavy a pochybnosti zastavovali – až doteraz.

Každý začiatok má aj priebeh a koniec. Je len a len na nás, aký šmrnc mu dáme.

okh.

————————–

Naše šťastie závisí od nás. Preto, ak môžem niekomu pomôcť v jeho zacyklení sa v niektorom bode svojho života, som k dispozícii tu: