Niekedy si vravíme, že sa máme dobre, aj keď sme pod tlakom rôznych emócií a nedokážeme s nimi čo robiť, kam ich dať, ako ich NECÍTIŤ. Všetky tie bloky, ktoré v sebe máme (často nevedomé), sú také, ktoré sme odmietli prežiť či sme ich nepochopili. Preto ľudia, ktorí nedokážu či nechcú prežiť to negatívne, chcú stále prežívať iba “dobré”, nevedomky klamú – hlavne seba, lebo najčastejšie ten druhý oproti neho jasne vidí, čo on práve v skutočnosti zažíva.
Zvykli sme si fungovať v nejakom prostredí s nejakým vzorcom, ktorý sme si obľúbili či naučili. Často si preto ani neuvedomujeme, čo sa v nás deje.
Lenže keď nerobím to, čo skutočne cítim, keď nejdem podľa vlastného pocitu, spácham sebazradu. A Život vždy zachováva rovnováhu. Vždy nejakým spôsobom ukazuje, kde niečo potlačujeme, a vracia nám tie situácie, aby sme sa ich naučili precítiť. To znamená, že keď sa niečoho bojím, budem zažívať neustále situácie, ktoré vo mne vytvárajú strach. Keď budem mať pocit, že nie som dosť dobrá, tak budem neustále zažívať situácie, kde budem podceňovaná a podobne. Cez tieto lekcie nám život dopraje, aby sme sa vyvážili. Aby sme pochopili jednotu a to, že všetko je rub a líc jednej mince: keď zažijem bezcennosť, tak môžem zažiť svoju cenu…. keď na svojej vlastnej koži zažijem, čo znamená krutá surovosť, si dovolím byť láskavejším…. keď pocítim stratu, si budem vážiť to, čo som mala či môžem mať.
Ak niečo odmietam a spácham sebazradu, tak príde Život a mi nechá zažiť tú potrebnú situáciu k vyrovnaniu energií vo mne. Ľudia ale nechcú svoju komfortnú zónu opustiť a často, ak príde situácia, ktorá ukazuje možnosť vyjsť z nej, oni ešte pritvrdia.
Dokonca tá komfortná zóna vôbec nie je až tak príjemná, skôr bojový front, keďže im Život dáva jednu lekciu za druhou, jednu ranu za druhou a celý Vesmír je na tom, aby už pochopili, aby prijali to, čo sa im zdá byť tak ťažké.
Pritom ťažké je iba stále to, čoho sa bojíme.
Treba spracovať, uvoľniť to, do čoho sa nechcem ani pozrieť a mám v sebe potlačené. Máme pocit, že máme ťažký život, alebo dokonca sme všetko tak potlačili, že si tento svoj POCIT ani neuvedomujeme a sa neustále klameme, že nám je dobre. Dobre ale iba dovtedy, kým sa nestretneme s človekom, s kým či cez ktorého zažijeme nejaký diskomfort a buď nás to preberie alebo facka bola malá, stiahneme sa do seba ešte hlbšie a nepripúšťame si nič také, čo by nás z tej iluzórnej rovnováhy mohlo vyviesť. Nechceme pochopiť vesmírne zákony, ktoré fungujú tak, že dovtedy nás bude Život skúšať a dávať nám stále väčšie a tvrdšie lekcie, kým raz nepovolíme ten náš vzdor, tvrdosť, krutosť, sebaklam.
Na základe nedostatku si uvedomujeme, čo od Života chceme. Niekedy ale máme tak zahmlené to naše cítenie a udupané ho do blata, že nedokážeme vnímať ani to, čo nechceme, čo nám je nepríjemné, nieže ešte čo nám robí radosť. Prežívame, ale ani tento fakt si nepripustíme. Čím sme dokonca inteligentnejší, tým viac si vieme nahovoriť niečo, čomu uveríme, len aby sme sa nedajbože nemuseli pozrieť na svoj tieň – veď v detstve nám nebolo dovolené prežiť naše city, nemohli sme si uvedomiť, kedy sa necítime dobre, čo nám robí potešenie a čo nie, len sme museli podľa pokynov našich rodičov konať, či sa nám chcelo plakať alebo kričať, či si zariskovať trošku, sme nemohli.
Bolo nám zakázané prejavovať si svoje emócie. Prikázali nám neplakať, keď sme sa zranili či sa cítili zle a smutno. Museli sme to dodržať. Povedali nám, že kričať sa nepatrí, tak sme v sebe udusili hnev, niekedy až tak, že v dospelosti ani nevieme o tom, že sme nahnevaní, len nadávame na celý svet, ale ak sa nás niekto spýta, prečo sa až tak hneváš, naša odpoveď znie: “Nehnevám sa.” Ak sme chceli vyliezť na strom ako deti, tak sme boli zastavení s tým, že to je riskantné, radšej buďme opatrní a ostaňme pekne v tomto našom bezpečíčku. Preto necítime svoje pohnútky a aj keď, tak ich nedokážeme uvoľniť, nedovolí nás niečo pohnúť sa tam, kde v hĺbke cítime, že sa máme, no ani tá nespokojnosť nám nie je celkom jasná, veď rozum prebralo vedenie nad našim vnútrom a máme hneď všetko “krásne” vysvetlené pre/cez naše ego.
Necítime.
Ostávame zaseknutí v bludnom kruhu, v ktorom buď nežijeme seba alebo ani nevieme, ako sa cítime. Ak sa nás ale spýta niekto, či sme šťastní, vtedy sa (možno!!!!) pozastavíme.... Sú ale prípady, keď si aj vtedy budeme tvrdiť: “Áno, som šťastný.” Ak nám položia otázku ďalej, či sme si celý život predstavovali práve to, čo žijeme a či pre seba by sme vedeli predstaviť lepší život, niekedy ešte dokonca aj tu bez zaváhania človek dokáže zaklamať. Neopováži sa vysloviť nič iné, odvážne, lebo jeho podvedomie ho vedie k tomu, že by ostal v zóne, do ktorého sa dostal a z tamaď ani náhodou sa nemôže pohnúť. Veď by mal vystúpiť z tej svojej “istoty”, ktorej sa ešte drží zubami-nechtami.
Teda my vytvárame svoj život podľa svojich pocitov. Lenže ak sú pocity nepociťované alebo nepociťované správne, tvoríme podľa tých neprejavených a nezrelých či neprecítených pocitov. Ak teda sa výsledok odráža podľa vložených pocitov do práce, tak vidíme, že neúprimné pocity nám nemôžu dať ani uspokojenie.
Je ale na každom z nás, dokedy sa necháme prefackávať od Života, ako dlho vydržíme byť nešťastným a nežiť SKUTOČNÉHO SEBA (iba sa stále vracať do ega). Každý máme nejakú tú Cestu, ktorú sme si do tohoto života pre seba vybrali.
Preto oslobodenie príde práve vtedy, keď má.
Želám nám čím skoršie a hladšie uvedomenie sa cez naše rozumné srdce, kde pramení ozajstné šťastie v láske a spokojnosti.
okh.
