Moja duša umierala.
Ona ťa len cítiť chcela.
Cítiť teba v hĺbke svojej,
cítiť seba v duši tvojej.
Cítiť jedno a to isté,
veď ja som ty a ty si vo mne.
Cítiť teba, Láska neba,
aby som neumierala.
Cítiť si mi nedovolil,
nech som šťastná a spokojná
na hladine ilúzií a boji.
Srdce rozbité nie je,
dobre vie, že pre teba bije.
Vie a cíti, že to tvoje
v kovovom obruči hnije.
Kľúč si stratil pred pár životmi,
keď smútok a žiaľ ti ho prehltli,
keď si mi život zachránil
a môj bôľ si už neskôr v stráni
nevidel a preto sám si
zanevrel na ženu lásky.
Ďalšie stretnutie to naše
nebolo už plný vášne,
ale krvi, kriku, bolestí,
ledva som sa prebrala z tvojich nerestí.
Nehnevala som sa nikdy.
Iné ženy mi boli vďačné
za to, že cez tvoje krivdy
mohli byť ony opäť zdravé.
Viem, nechápeš, Láska,
súvislosť ti napomáha
pochopiť, o čom vravím,
aby život stal sa hravím.
Nie, tak nie je, nikdy nebol,
srdce klope, aby si bol
otvorený a kľúč našiel,
a s odvahou do lásky išiel.
Ono opäť vôňu krásy
chce cítiť, zas jemnosť lásky
spolu s druhým srdcom v jedno,
uvoľniť sa z hlavy na dno
čarovnej a úprimnej,
láskavej a vznešenej,
nádhernej a pôvabnej,
voľnej a slobodnej
nadpozemskej, spojenej
v úplnosť tých duší našich
žiariť jemnosť vnútra krásnych,
ja tebe a ty tak mne
kým tento svet pominie,
úsmevom dať najavo,
že aj my sme na živo
po toľkých dní zavretosti
ruka v ruke cíti to,
čo nebolo zažito.
Tak mi dovoľ, Láska krehká,
milovať ťa do nekonečna.
Dovoľme si spoločne
byť na tejto planéte
šťastní v objatí nás dvoch,
prepojiť náš každý krok.
Láska bolí iba ak
sa bojíme, a zázrak
nemôže vkročiť len tak.
Buďme voľní spolu už,
polož ma na tvoju hruď,
kde cítiť tlkot našich sŕdc
a ráno ma ty zobuď.
Slzy šťastia uvidíš,
a aj ty sa udivíš,
koľko nehy, slasti, vášne
spolu tančia v plnej kráse
stále, keď sa cítiť môžme,
a nežne, v objatí sa hráme.
Moja duša umierala.
Ona ťa len cítiť chcela.
Cítiť teba v hĺbke svojej,
cítiť seba v duši tvojej.
Cítiť jedno a to isté,
veď ja som ty a ty si vo mne.
Cítiť teba, Láska neba,
aby som znovu žiť mohla.
okh.
