Popíšem vám tentokrát, Kamaráti, jeden úsek môjho obdobia v živote a určite pár z vás si spomenie, že aj on v takom žil alebo ešte aj žije. Podstata je tá, že teraz už VIEM, že sa dá tým úspešne prejsť…. prajem vám každému, aby sa ODVÁŽIL tiež ŽIŤ.
Čítajte spoločne, kto tak cíti, so mnou:
Ktorý typ života si vyberieš? Doživotný žalár alebo naplnený, šťastný život?
Veľa ľudí sa rozhodlo pre prežitie svojho života…. “už nejak”. VYMYSLEL a POSKLADAL si pre seba to svoje ochranným múrom obklopené prežitie, v ktorom sa môže cítiť BEZPEČNE a ISTO. Priniesol za túto ISTOTU obeť vo forme svojej duše.
Vzdal sa svojho srdca a skutočného šťastia.
V ranom dospelom veku nás vedú vzorce, naučené programy od rodičov, kamarátov, škôl či spoločnosti. Ohraničujú nás presvedčenia, ktorým sme uverili a prehltli do seba. Boli ako keby naliate do nás bez toho, že by sme ich my cez naše vnútorné vedenie preskúmali a prepísali podľa nášho srdca. Žijeme podľa nich a sme presvedčení o ich správnosti a potreby ich dodržať tak, ako sme celý život dodržiavali.
Jednu jedinú a najpodstatnejšiu vec si nevšimneme v tej totálnej zaangažovanosti sa za našu minulosť:
ŽIJEME MINULOSŤ. Nevieme, kým v skutočnosti sme, lebo sme sa Život NIKDY nepokúšali žiť. Možno boli nejaké tie náznaky, ale sme sa hneď stiahli naspäť do našej ulity, aby sme tie vzorce hlboko zaryté do seba nemuseli nechať alebo ZMENIŤ.
Zabudli sme na SEBA kvôli žitiu našich programov.
Sme skrotené fyzické telá vedené egom a žijeme svoje nudné strachy podľa vzorcov do nás nasiaknutých od a cez iných. Zakódovali sme si ich postupne do nášho podvedomia a tieto “naše” naimpregnované presvedčenia hýčkame tým svojim postojom k samému sebe.
Tie do seba integrované programy nás robia BIOROBOTMI tak zatvrdnutými a chladnými, že dokázala by nás z toho prebudiť iba teplá ženská duša, kde podmienkou je, že si vôbec DOVOLÍME pomôcť si roztopiť ten ľad, v ktorom naše srdcia dlhú dobu žijú.
Sny končili v detstve a teraz sme prísni k sebe, aby tie nástroje, ktoré nám boli dané rovno do ruky, sme patrične a slušne využívali a ani náhodou nestratili. Sme s nimi stotožnení natoľko, že si MYSLÍME: “Bez nich by sme sa stratili.”. Nové sa nekupuje, lebo k nim by boli potrebné aj nové sny, iné záujmy, nedajbože jemnosť srdca – a tieto atribúty ozajstného života sú jednoznačne vylúčené.
Chvíľkové pozastavenie sa
Každý dôjde do bodu, kde príde na to, že nie je šťastný. Ako keby mu zo života niečo chýbalo. Nejaký ten šmrnc. Niečo, čo ho oživí. Čo mu dodá živosť a šťavu. Bod, v ktorom si položíme otázky:
- “Len toľko je život?”
- “Čo sa to vo mne deje?”
- “Prečo nie som zrazu spokojný, keď doteraz všetko “krásne” fungovalo?”
- “Nie som taký šťastný, ako som to stále chcel.”
- “Dúfal som v lepší život.”
- “Síce som si netrúfol spraviť kariéru, no aj tak by som mohol byť menej napätý, veď som dobrý človek.”
- “Vybral som si mierumilovné, stabilné prežitie každodennosti…. ale veď to musí stačiť…. mám slušné zamestnanie aj zárobok…. KAŽDÝ tak žije a kto nie, len samé problémy má a to som ja NIKDY nechcel, ani nechcem.”
- “Mám bezpečné manželstvo, ktoré ma aj keď celkom nenaplňuje veď žijeme spolu už 25 rokov, no som spokojný, nemám problémy, mám peknú, tichú ženu vedľa seba…. čo viac by som si mohol aj priať….”
- “Som sám, nepotrebujem do života ani ženu, ktorá mi ten môj “pokoj” nabúra. Teraz som “slobodný”, robím si, čo chcem a je mi DOBRE.”
Stredo-veká kríza…. VYHORENIE
Vyskytne sa otázka: “Naozaj len toľko je ten život?”
A práve TU (!!!!) sa veľa z nás uviazne. Hoci by stačilo pár otázok si položiť:
- “Predsa len by som nemohol žiť naplnenejší život? Čo by som mal k tomu vložiť zo seba, aby sa tak stalo?”
- “Mohol by som vykročiť ďalej? Kam? Ktorým smerom a čo k tomu mám spraviť?”
- “Môžem sa vytrhnúť z otroctva vzorcov vo mne?”
- “Môžem sa oslobodiť a žiť podľa svojho vnútorného srdca?”
Kľúč k tomuto vyslobodeniu sa z pasci ega je ten, že BY som mal UVERIŤ nasledujúcim:
- ÁNO, JE VIAC.
- Ja sa rátam.
- Aj ja môžem byť šťastný.
- Aj ja si zaslúžim VŠETKO.
- Aj ja sa môžem sám nad sebou ROZHODOVAŤ, nielen moje programy presvedčenia.
- Môžem si vziať do rúk riadenie nad svojim životom.
- Môžem si vziať zodpovednosť nad svojim šťastím do svojich rúk a môžem pustiť hoci aj všetky moje doterajšie vzorce správania a vytvoriť si nové, živšie, funkčnejšie, aktuálnejšie.
Veľa mužov (miestami aj ženy) sa ROZHODNE tak, že toto celé AŽ TAK podstatné predsa len nie je. Uspokojí sa tým, čo doteraz žil a bude mať “pokoj”…. (toto ešte rozoberieme neskôr, s čím všetkým sa ešte nechá klamať).
Tak si ZVYKLI na svoju nespokojnosť, život v strese a v neustálom napätí, že NEVIDIA ani svoje vlastné ustrnutie sa v období, kde sa žije nevedome, dokonca si MYSLIA, že vedomý život je ten, keď sa ROZHODNÚ pri svojich návykoch a utečú do tej svojej ulity, kde je ich vytvorené bezpečie chránené tvrdou škrupinou sebaklamu a kde sa môžu skryť pred “nebezpečnou” úprimnosťou svojho srdca.
Risknúť si naplnenosť svojej duši? Viac mu vyhovuje to bezvládne bezpečie, než rozvírenosť. Vytvoril si pre seba nejakú tú (pre)žiť možnú každodennosť a už na tom “dobrom” živote nastavenom na zotrvačnosti nebude nič meniť. Veď koniec koncov kde je garancia na určite lepší zajtrajšok?….
Ostane on len vo svojej istej racionalite. Nepotrebuje od tohto života ešte lepší. To stačí. Rozprávky nech čítajú deťom, ale najlepšie ich ani nemať…. A tým sa presvedčil o svoju pravdu – a má pravdu, je “spokojný”.
Rozhodnutie je rozhodnutie a aj pre nás je najlepšie prijať ho so svojim terajším bytím, aj keď v ňom vidíme nesmierne možnosti – on sa rozhodol si ich nevšímať, uzavrel na seba zvnútra ťažké, neprestreľné dvere a pre ISTOTU ich z každej strany zatesnil, nieže náhodou prenikne cez malilinkú škáročku nejaké to svetlo lásky.
To vedomie, že BY mohol uskutočniť svoje hlboké a nevyslovené sny a zažívať s milovanou osobou ŽIVÝ život plný pozornosti, voľnosti, lásky, alebo si spolu s kamarátmi založiť firmu, POTLAČÍ.
Veľa ľudí sa tak uzavrie, až do seba zavrie celú svoju dušu, a preto sa nemôžeme čudovať diagnostikovaním u nich rakovinu či vážne srdcovo-cievne ochorenia. Všetko, vďaka čomu duša trpí a my ju nechceme počúvnuť, má svoje následky, veď si zahráva so svojim vlastným životom.
Nekompromisne uzavrel do seba ŽIVOT a si MYSLÍ, že nad Ním tým navždy zvíťazil.
Myslieť si človek môže, ale po čase ten Život ukáže, kto je tu skutočný Pán a naučí nás POKORE, hoc niekedy cez dosť kruté lekcie – aj ja viem to svoje už, veru….
Všade, kde človek nie svoju dušu žije cez otvorené srdce, skôr či neskôr nás sám Život naučí ŽIŤ, a pohodlnosť, nevnímavosť či sebazapretie do tejto kategórie nezapadá.
Svoju kreativitu potlačil a nechal bez povšimnutia, čiže časť svojho života (a tú podstatnejšiu časť) odvrhol a odmietol aj CÍTIŤ SA. Tým, že duša sa nemôže vyjadriť samovoľne (nie je vypočutá cez POCITY), začne k nám rozprávať cez naše fyzické telá. Nemusíme tú chvíľu ale vyčkať, môžeme sa aj skôr k nej otvoriť a začať tančiť naše vnútro, vyjadriť sa tak, ako sme si NIKDY nechceli dovoliť a začať naše presvedčenia postupne cez rozum srdca prepisovať.
Kým ale naša tvrdohlavosť nás drží pri kormidle, nečudujme sa, keď nás Život zavedie presne tam, kde sme byť NIKDY nechceli: v ešte horšej situácii, a to práve preto, aby sme sa naučili:
Schovávačku hrajú malé deti a nie ZRELÍ dospelí.
Sebaklam má VŽDY dôsledky.
Biorobot a rovnováha?
Vylúčené spojenie. Nonsens. Neexistujúce niečo. Nix.
Aj keď nás v pozadí podporuje “dobrá manželka” (alebo nedajbože ešte vždy matka!), harmónia v napätom tele nastať nemôže. V noci sa bojíme prebudenia sa? A ráno sa bojíme Života? Kedy sa budeme TEŠIŤ?
Možno aj kamaráti stoja pri nás. Rodičia či partnerka. Ver tomu, že tak isto sa boja uvidieť sa, ako aj ty.
Ste v rovnakých sračkách a ani jeden z vás nemá odvahu vysloviť, že to SMRDÍ.
Manželka (matka) ťa nepotlačí k ZMENE, veď nielenže má obrovský strach z iného života, ona sa bojí aj svojej istej pozícii pri tebe. Keď sa ty prebudíš, necháš aj ňou na seba nabraté vzorce – a to ona nechce…. pre ňu by to znamenalo zánik podpapučovského kraľovania a samota. K tomu sa – k nepočudovaniu sa -, nehlási. Potrebuje ho mať na tom iluzórnom piedestáli, že by ho mohla mať naďalej v šachu. A aj keď som si vedomá mojich tvrdých a pre niekoho krutých slov, proste je to pravda a tak funguje strach ega. Udržuje ťa v “istote” myšlienok o sebe:
- Nemôžeš byť určite šťastný
- Šťastie ani nie je podmienka pre žitie na prežitie
Tu nasleduje vysvetlenie svojej pravdivosti s nasledujúcimi (a pre vedomých ľudí, ktorí týmto obdobím prešli, až priesvitnými) výhovorkami:
- “Veď mám CELKOM DOBRÉ zamestnanie.”
- “Veď aj SLUŠNE zarábam.”
- “Veď mám manželku, ktorá sa o mňa už roky rokúce STARÁ.”
- “Veď mám svoje koníčky, ktorým sa teším.”
…. a si MYSLÍ, že tieto záchytné klamstvá ho zachránia pred svojou dušou a Životom….
…. a si MYSLÍ, že TO je Život, To je šťastie….
Uverí svojmu egu všetko, len aby mal “pokoj” od ZMIEN, ktorý BY mal spraviť. Bojí sa viac, než že by sa ODVÁŽIL vysloviť nesúhlas. Žije svoj racionálne celistvý “ŠŤASTNÝ” život a je presvedčený o jeho správnosti.
Nevšimne si iba jednu vec v tom neustálom bytí v hlave: jeho duša trpí. Zhovárala by sa s ním, len ju nikto nepočuje, nevidí. Koncentrácia mysle je mimo nej, navonok. Choroba prichádza, keď jeho dušu unaví to čakanie na prebudenie sa do SEBA. Vyšle signál telu, nech sa ozve ono a povie tomu drsňákovi-frajerovi, že je BUDÍČEK. Ráno nastalo. Slnko vychádza…. pod podmienkou, že sa do neho ODVÁŽI pozrieť sa. Ak nie…. odhodil seba, odhodil aj svoj Život…. Kde je napísané, že žiť MUSÍ?….
Hlava môže gazdovať nejakú tú dobu, ale ak sa už raz ozve duša, niet pred ňou úniku.
Teraz sa už musí POHNÚŤ. Dlhodobo unikať sám pred sebou je sebazrada a neprišiel tu taký inteligentný múdry človek len tak prežívať. Nie taký je cieľ na Zemi. Ale ten, aby sa každý človek našiel. Aby sme sa všetci uvideli v tej čistote, ktorá v nás je. Sme Ľudia, nie roboti. Treba sa naučiť kráčať aj v strachu. S odvahou RISKNÚŤ svoje srdcia a vystúpiť z otroctva racionality. Bez tohto kroku niet kľudu. Hocijak by chcelo naše ego ostať a stiahnuť nás naspäť do pohodlnej ilúzie a odtiaľ nás riadiť, od lásky nie je nič silnejšie.
Život sa nedá prekabátiť – aj keď sa nám to nejakú dobu zdá.
Chlap je schopný podať si ruku s diablom, čo sa jeho práce týka, len aby nemusel nájsť ten svoj skutočný smer a risknúť celý svoj doterajší “bezpečný” život a tak isto žena si môže istú chvíľu MYSLIŤ, že jej stačí aj sex, nepotrebuje vzplanutie do tej jednoty lásky, ktorú v sebe cíti. Pár orgazmov ju naplní, ako tá nezáživná práca muža. Tak znásilňujeme svoju dušu dovtedy, kým nám nenastaví tak silné zrkadlo, v ktorom sa konečne UVIDÍME, aj vykročíme k ZMENE našich mantinel a už nás vnútro nepustí do nejakej tej “slušnej” práce kvôli peniazom, ani ženu vyspať sa pre “pokoj” v rodine s manželom, len aby sa uvoľnil z práce, ktorá ho nenaplňuje, namiesto toho, že by si tento celý bludný kruh všimol a našiel svoje poslanie v tomto svete. Počas pár rokov si chlap povie: “Ok, veď nemám lepšiu prácu, aj tá mi stačí a v tomto svete sa môžem tešiť, že vôbec nejakú mám.” Ona si tiež povie: Ok, veď môj manžel je dobrý človek, tak sa mám tešiť tomu, že je so mnou a nemusím žiť sama.” Chápete, kde sme ako ľudia dokázali až zájsť? Ako sa klameme celo-spoločensky a potvrdzujeme cez nešťastie druhých svoju lenivosť a strach zo skutočného života?
Môžeme ale UVIDIEŤ aj inú možnosť a môžeme si zvoliť lepšie – podľa POCITOV, ktoré vychádzajú z našej duši namiesto tej výhovorky ega, podľa ktorej aj iní tak žijú a je im “dobre”, tak prečo by nemohli aj oni. Môžu, jakže nie?…. Všetko sa dá. Len či nám ospravedlnenie sa pred samým sebou dlhodobo aj prospieva?
Hlavné znaky so svojou dušou v kompromise žijúceho človeka:
- trpí v brutálne veľkej závislosti, ktorú nieže nedokáže pustiť, ale ani nechce, dokonca možno o svojom lipnutí ani nevie (na rodičovi, na manželke, na deťoch, na majetku, na peniazoch, na strachoch, na pochybnostiach, na uzavretosti….)
- zariadil si svoj život takými hobby, ktoré jeho čas vyplnia a jeho pozornosť odvráti od možnosti zaoberať sa so svojim vnútrom
- v najčastejších prípadoch obidva predošlé body sa zlučujú
Neporozpráva sa sám so sebou formou nasledovnou, lebo by to bola úprimnosť k sebe a malo by nasledovať prebudenie sa k svojej duši: “Ok, tak svoje sny nasledovať nemôžem, ale mám stabilný život, v ktorom si zarábam a odmeňujem sa (utešujem sa) mojimi koníčkami, aby som tú rovnováhu v sebe nejak zachoval, lebo v hĺbke duši som nešťastný a nie som hrdý na seba, nech zarábam akokoľvek veľa. Som strachopud a aby som to na sebe nevidel vkuse, sklamem svoju dušu na malé chvíľky za radom niečím, čo ma zaujíma, baví. Síce som si podal ruku s diablom, vyjednal som sa s hĺbkou mojich snov a súhlasil v sebe so sebatrápením, sebaodsúdením, sebaošiaľom, mámením, zaslepovaním, zavádzaním, balamutením, vodením sa za nos, ospravedlnením sa, sebaklamom…. viem, že kompromisy, v ktorých žijem, sú ZA mojimi vnútornými hranicami a nebudem riskovať svoje presvedčenia, radšej risknem svoj celý život.”
…. logické?…. asi nie veľmi, no proste veľa z nás sa rozhodol takýmto spôsobom sa klamať v každej jednej chvíli svojho (ne)šťastia.
Čo sa stane s tým, ktorý ani tieto “luxusnejšie” vymoženosti k sebabalamuteniu nemá?
Ten, kto tieto výlety, milenky, koníčky nedokáže vyplatiť, siahne po alkohole, fajčení, drogách, stane sa z neho závislák na porne, masturbácii, lebo už ani milenky nemá, natoľko sa až uzavrel do tej svojej teplúčkej ulity. Podstata je, aby tá energia, ktorá je v ňom nahromadená, rozliala NIEKAM. Je jedno, či si kvôli tomu zabehne do lesa alebo sa opije s kamarátmi v najbližšej krčme, konečný výsledok je ten istý: oblbnúť sa na chvíľu s tým životom, ktorý sa dá žiť, energia sa niekam vydala (keď už nie do svojho životného poslania a bezpodmienečnej lásky k manželke, tak aspoň niekam) a počas toho sa aj primerane dobre cítil.
To, že jeho duša celý čas trpí, je druhoradé…. veď nevidno, čo sa tam vo vnútri deje…. až kým sa neohlási aj viditeľne…. no na to nemyslí a DÚFA, že na neho rada nepríde…. v takomto strachu žije radšej, než v šťastí…. čo už… niekto sa tak rozhodne a aj takéto rozhodnutie treba akceptovať.
Ten stres alebo tá agresivita v ňom neustále vzniká z prepätej energie, ktorá nemôže byť využitá úprimne, na to, čo by jeho dušu nadnášalo a naplňovalo. Nenašiel sa, ale sa už ani nehľadá. Napätie by aspoň slabnúť mohlo, keby sa odďaľoval od zdroja jeho vzniku. Egoistický strach, ktorý ho ovláda, s ním manipuluje v takých silných objatiach, že sa z nich vymaniť je potrebná o to pevnejšia a húževnatejšia dávka odvahy, ktorú radšej zo strachu z neistoty neriskne.
Vtedy by mohol žiť svoje poslanie, ktoré v ňom tam v hĺbke niekde drieme. Uveriť tomu je tiež riskantné pre takéhoto človeka plných obáv a neistôt, hoci keby zašiel za tie svoje pochybnosti, by mohol ráno vstávať s nadšením, veď by mohol konať v prospech všetkých nás, pre našu Zemičku, a nemusel by sa skrývať za masku frajerstva…. rovno by ním bol.
Vstať pre dobro, ktoré vykoná, by ho nesmierne tešilo. Doma by ho čakala spokojná žena, ktorá by možno vylamovalo jeho hranice podmienečnosti, ale by už za to vedel byť vďačný, veď by tá pomoc bola kvôli upevnení sa v tých nových energiách lásky, ktorá by ich spoločne viedla k nekonečnej slobode ich duší. Áno, bola by to neustála práca na sebe, zároveň ale ten pocit šťastia zo seba by tiež lietalo vo vysokých vibráciách žitia.
Chodiť po svojej vlastnej ceste neznamená mylne pochopené: naplánovať cieľ a silou-mocou sa k nemu dostať, ale počúvať svoj hlas duše a ju nasledovať, s plným vedomým, že v nej môžem mať tú najväčšiu dôveru, veď NAOZAJ pracuje pre mňa.
Človek so zraneným, či dokonca umierajúcim srdcom sa chytá každého konára, aby nespadol na dno svojej hĺbky. Z tej smrteľnej úzkosti má v sebe neustály nátlak napätia a sa drží toho konára, lebo sa bojí sám sa zachrániť, pustiť sa tej závislosti na potrebe držať sa tej vetvičky, spadnúť do tmy a neistoty, ktorá pod ním celý život leží. Ale keby ten jeden jediný pád riskol a sám vyliezol zo svojej čiernej diery, nabral by takú sebadôveru, že by ho už nikdy nič nepremohlo. Bol by šťastný.
okh.
Rada vám všetkým, vedomým aj hľadajúcim sa, naďalej pomôžem v rozšifrovaní svojho vnútra. Veď V TOM SOM DOMA – pre vás.
S úctou a rešpektom.
Nájdeš ma tu:
0903858930, harmonia.andy@gmail.com,
fb: https://www.facebook.com/okharmony1
Možnosti výberu našej komunikácie:
- buď cez fb chat
- telefonicky
- videohovorom alebo
- osobne v okolí KE
Ďakujem ti, že si tu bol/a so mnou. Pridaj sa aj na budúce.
S láskou k tebe: Andy
Priprav sa na Nový Život. Lebo: NEBO sa začína na ZEMI. TERAZ.
[contact-form-7 404 "Not Found"]
