Šťastie je v nás ukryté,
kým máme v hlave zaryté
nedostatky bytia nášho,
ktoré nedovolia v nás to,
že by sme sa tešili,
ako deti sa hrali.
Nemôžeme, veď ešte
dokonalé predsa nie sme!
Haha, smejem sa už ja:
ktorá som bola prísna,
nikdy iná, než vážna
otrokyňa svojho ega.
Nevšimla som si hlas vnútra,
až keď som sa ocitla
na dne môjho života.
Ťažké bolo uvidieť,
kam som sa to dostala,
veď dovtedy všetko JA (?)
pod kontrolou som mala.
Ako je možné teda,
že som predsa zlyhala?
Zlyhala? Pred kým? Pred egom?
Ktoré ma do strachov naháňalo
v pozadí s tým úsmevom,
ako keby mi len dobré chcelo?
To som JA? To silné CHCENIE?
Čo mi dáva?
Potešenie
azda alebo niečo,
kde je všetko lečo?
Hehe, smejem sa už zas:
sloboda mi dáva hlas,
ktorý len tak samo zo mňa
tryská von tie múdre slová
tuto pred vás na “papier”,
a vraví mi detským úsmevom:
poďme do tých ľahkých hier
uvítať nás bez ťažoby,
skrátka len tak ako keby
sme aj boli a neboli.
Zahrajme sa na Život.
Jeeeeej, aký je jemný….
Poskáčme si v záhrade,
zatančime spoločne,
užime si,
zakričme si:
sme to jedine my,
ktorí rozhodneme sa
pre šťastie, čo sme všetci.
Duša naša
a aj vďaka
prídu v srdci k nám,
prejaví sa
všetka krása,
v nás ten život
ukáže sa,
privedie nás k hrám.
Uvoľnia sa city k láske,
kľud nastane,
mier a pokoj zmení vášne,
horia slzy duše,
teší sa každý kúsok nás,
veď zažil prvýkrát
odovzdanie,
vedenie,
vnímanie
a prúdenie
seba v sebe v láske.
okh.
